VRECKOVÉ PRE DETI

Prvé vreckové môže dieťa dostať už pri nástupe do školy. Dôležitejšia než jeho výška je pravidelnosť, jasná dohoda o tom, čo si z neho môže platiť, a priestor urobiť aj malú chybu. Mladším deťom stačí pár eur týždenne, tínedžeri môžu postupne prejsť na mesačný rozpočet a platobnú kartu. Ak peniaze minú predčasne, rodičia by ich nemali automaticky dopĺňať. Práve tak sa deti učia plánovať, sporiť a rozhodovať.

Vreckové nie je iba pár eur na sladkosť či drobnú radosť. Je to prvý vlastný rozpočet dieťaťa a jednoduchý spôsob, ako mu ukázať, že peniaze nie sú neobmedzené. Dieťa sa pri ňom učí vyberať si medzi tým, čo chce teraz, a tým, na čo si musí počkať.

Prvé vreckové môže prísť s prvou triedou

Neexistuje jeden správny vek pre všetky deti. Dôležité je, aby dieťa rozoznalo mince a bankovky, zvládlo jednoduchý nákup a chápalo, že minuté peniaze sa samy nevrátia. Pre väčšinu detí je preto prirodzeným začiatkom nástup do školy. „Vreckové nie je odmena za to, že dieťa poslúcha. Je to malý tréningový rozpočet, na ktorom sa učí rozhodovať a niesť dôsledky svojich rozhodnutí,“ hovorí Erik Babušiak, odborník na osobné financie z PARTNERS.

Predškolákovi môže stačiť hra na obchod, spoločné platenie pri pokladni alebo priehľadná nádoba, v ktorej vidí, ako úspory pribúdajú. Prvák už môže dostať prvé pravidelné jedno až tri eurá týždenne. Nie preto, aby si kupoval všetko sám, ale aby si začal vyberať medzi dvoma želaniami a zistil, že na väčší cieľ treba počkať.

Koľko dávať? Najprv si povedzte, čo si z neho má dieťa platiť

Najčastejšou otázkou rodičov je výška vreckového. Odpoveď však nezávisí iba od veku, ale aj od možností rodiny a najmä od toho, na čo má dieťa peniaze používať. Porovnávanie so spolužiakmi preto nemusí byť dobrým návodom. „Správna suma je taká, ktorá dieťaťu umožní robiť malé rozhodnutia, ale nenahradí rodičovský rozpočet. Vreckové nemá pokrývať všetko, čo dieťa potrebuje,“ vysvetľuje Erik Babušiak a dodáva, že ak ide iba o peniaze na drobné osobné želania, možno sa orientovať približne takto:

• 6 až 9 rokov: 1 až 3 eurá týždenne na malé radosti a prvé sporenie.
• 10 až 12 rokov: 3 až 6 eur týždenne na drobné nákupy a väčší cieľ.
• 13 až 15 rokov: 20 až 40 eur mesačne na osobné výdavky a aktivity s kamarátmi.
• 16 až 18 rokov: 40 až 70 eur mesačne podľa toho, čo všetko si už tínedžer platí sám.

Ide iba o orientačné rozpätie, nie o povinný cenník. Začať možno nižšou sumou a po niekoľkých mesiacoch sa spolu porozprávať, či nastavenie funguje.

Peniaze na obedy, cestovné, školské pomôcky alebo telefón je lepšie oddeliť od voľného vreckového. Dieťa tak bude presne vedieť, ktorú časť môže minúť podľa seba a ktorá je určená na povinné výdavky.

Mladším týždenne, starším mesačne

Malé dieťa ešte nedokáže plánovať na celý mesiac. Ak urobí chybu pri týždennom vreckovom, na ďalšiu príležitosť nemusí čakať príliš dlho. S vekom možno interval predlžovať a postupne prejsť na mesačný rozpočet.

Vreckové by malo prichádzať v rovnaký deň a v dohodnutej výške. Ak rodič dá peniaze vždy, keď si dieťa vypýta, neučí sa plánovať, iba spoliehať na to, že zdroj sa opäť otvorí. A čo ak sa peniaze minú hneď? Ďalšie vreckové príde až v dohodnutý deň. „Rodič môže s dieťaťom prebrať, čo sa stalo, ale nemal by jeho rozpočet automaticky zachraňovať. Je lepšie urobiť chybu za tri eurá v detstve ako za stovky eur v dospelosti,“ upozorňuje Erik Babušiak.

Tri obálky naučia dieťa hospodáriť

Samotné míňanie ešte dieťa hospodáriť nenaučí. Potrebuje si vyskúšať aj čakanie, sporenie a rozhodovanie medzi viacerými možnosťami. Pomôcť môže jednoduché rozdelenie vreckového hneď po jeho prijatí. Mladšie dieťa môže používať tri obálky alebo nádoby:

• MINÚŤ – peniaze na malé radosti teraz,
• ODLOŽIŤ NA CIEĽ – napríklad na hračku, knihu alebo výlet,
• REZERVA – peniaze, ktoré zostanú bokom.

Tínedžer môže mať rovnaké kategórie v bankovej aplikácii. Percentá nemusia byť presné. Dôležité je, aby sa časť peňazí odložila hneď, nie až vtedy, keď na konci mesiaca náhodou niečo zostane.

Pri extra peniazoch z narodenín, Vianoc či vysvedčenia môže fungovať jednoduché pravidlo polovice. Časť si užiť teraz a aspoň polovicu odložiť na väčší cieľ.

Na začiatok hotovosť, neskôr karta

Dnešné deti vyrastajú vo svete, v ktorom peniaze často vidia iba ako číslo na displeji. Hotovosť a karta preto nie sú súperi, ale dva po sebe nasledujúce učebné nástroje. Najprv je užitočné vidieť, ako mince z peňaženky ubúdajú, neskôr sa treba naučiť kontrolovať zostatok, limity a digitálne platby.

„Pre prvé roky je vhodná hotovosť alebo kombinácia hotovosti a detského účtu. Na kartu je dieťa pripravené vtedy, keď rozumie, že karta nie sú peniaze navyše, vie si skontrolovať zostatok a dokáže dodržať bezpečnostné pravidlá. Konkrétny vek a možnosti účtu sa líšia podľa banky, rozhodovať by preto nemal iba vek uvedený v ponuke produktu, ale najmä pripravenosť dieťaťa,“ hovorí Erik Babušiak.

Rodič by mal nastaviť primerane nízke limity, upozornenia na platby a podľa potreby obmedziť výbery či internetové nákupy. Dieťa musí vedieť, že PIN, heslo ani bezpečnostný kód z karty sa nikomu neposielajú, nákup v hre je skutočný výdavok a skúšobné predplatné sa môže neskôr zmeniť na pravidelnú platbu. Pri strate karty alebo telefónu má okamžite povedať rodičovi, aby sa prístup zablokoval.

Vreckové nie je plat za známky ani bežné povinnosti

Vreckové sa v rodinách často mieša s odmenou a trestom. Keď však jeho výška závisí od každej známky, upratanej izby alebo momentálnej spokojnosti rodiča, dieťa sa neučí plánovať a peniaze začne vnímať ako nástroj kontroly. Stabilný tréningový rozpočet je preto dobré oddeliť od mimoriadnych odmien.

„Bežná pomoc doma je súčasťou fungovania rodiny, nie platená služba. Ak však dieťa urobí väčšiu jednorazovú prácu nad rámec svojich povinností alebo si privyrobí primerane veku, samostatná odmena môže ukázať rozdiel medzi pravidelným rozpočtom a zarobeným príjmom. Základné vreckové by tým nemalo byť podmienené,“ hovorí Erik Babušiak, odborník na osobné financie z PARTNERS.

Rovnako opatrne treba narábať s odmenami za vysvedčenie. Peniaze môžu byť mimoriadnym darom, nemali by však byť jediným dôvodom na učenie. Ak ich dieťa dostane, je to dobrá príležitosť precvičiť si rozhodovanie o mimoriadnom príjme, a to časť minúť, časť odložiť a vopred si povedať na čo.

Rodič má byť sprievodca, nie finančná polícia

Úplná voľnosť bez rozhovoru dieťa veľa nenaučí, no kontrola každého centu zasa berie zodpovednosť. Najlepšie funguje ľahký dohľad, ktorý sa s vekom zmenšuje. Rodič nastaví hranice a bezpečnosť, ale v rámci nich nechá dieťa robiť vlastné rozhodnutia.

Namiesto výsluchu po každom nákupe si možno raz týždenne alebo mesačne dať päťminútový „rozhovor o peniazoch“. Stačia tri otázky: Čo sa ti podarilo? Čo by si nabudúce urobil inak? Na čo si chceš odložiť? Rodič môže odmietnuť nebezpečný, nevhodný či vekovo obmedzený nákup, nemal by však zosmiešňovať bežné detské priority len preto, že by si sám vybral niečo iné.

Deti napokon sledujú aj to, ako o peniazoch hovoria dospelí. Ak rodič od nich žiada plánovanie, no sám impulzívne nakupuje, zatajuje výdavky alebo sa o financiách rozpráva iba v hádke, vreckové tento vzor neprebije. Najsilnejšou lekciou zostáva pokojný, otvorený a primeraný rozhovor o každodenných rozhodnutiach.

VRECKOVÉ V SIEDMICH PRAVIDLÁCH

1. Začnite, keď dieťa rozumie jednoduchému nákupu – často pri nástupe do školy.
2. Najprv určte, čo vreckové pokrýva – až potom jeho výšku.
3. Dávajte ho pravidelne – mladším týždenne, starším postupne mesačne.
4. Oddeľte voľné vreckové od peňazí na povinné výdavky – napríklad obedy či dopravu.
5. Časť odložte hneď – na väčší cieľ a malú rezervu.
6. Po predčasnom minutí sumu automaticky nedopĺňajte – malý dôsledok je súčasťou učenia.
7. S vekom uberajte kontrolu a pridávajte zodpovednosť – pri karte však zachovajte bezpečnostné limity.

Zdieľať článok

Analýza mojich financií

Chcem kariéru v Partners Group SK