V ére AI prežijú len kreatívni portfólio manažéri
Počítače sa naučili myslieť ako investiční manažéri. Ukázalo sa, že väčšina z nich myslí ako stroje.
Predstavte si, že každé ráno sa cestou do práce zastavíte v rovnakej kaviarni. Barista vás pozná už z diaľky. Ešte skôr, ako si stihnete objednať čokoľvek, siahne po šálke na espresso a nastaví mlynček. Cítite sa polichotení – je to príjemný prejav osobného vzťahu? V skutočnosti ste však pre neho len veľmi predvídateľným súborom dát. Ak by ho zajtra nahradil robot, pravdepodobne by vám pripravil rovnakú kávu s rovnakou presnosťou.
Väčšina z nás žije v presvedčení, že naša práca – najmä ak je intelektuálne náročná – je neopakovateľnou zmesou intuície, skúseností a tvorivého záblesku. Veríme, že sme tými baristami, ktorí do každej šálky vkladajú kus duše. Nová štúdia z Harvard Business School však naznačuje, že v jednej z najlepšie platených profesií sveta je táto „duša“ prekvapivo ľahko nahraditeľná lacným počítačovým kódom.
Algoritmus ako detektor lži
Štúdia trojice amerických ekonómov je experimentom, aký by ešte pred pár rokmi nebol zvládnuteľný. Nevytvorili umelú inteligenciu, ktorá by predpovedala pohyby trhu. Vytvorili AI, ktorá sa naučila „napodobňovať“ konkrétnych portfólio manažérov investičných fondov. Kŕmili ju údajmi o ich minulých obchodoch z posledných troch desaťročí, až kým stroj nezačal chápať ich „rukopis“.
Výsledok? AI dokázala s mrazivou 71 % presnosťou predpovedať, čo manažér urobí v nasledujúcom štvrťroku. Bez toho, aby stroj vedel čokoľvek o jeho rannej porade alebo o tom, aké správy si dnes prečíta vo Financial Times.
Pre svet aktívneho investovania to nie je príjemné zistenie. Nebolo by príjemné pre nikoho. Ak vás dokáže algoritmus napodobniť s takouto presnosťou, robíte skutočne kreatívnu prácu, alebo len vykonávate veľmi drahú rutinu? Štúdia naznačuje, že veľká časť toho, čo nazývame „profesionálnym úsudkom“, je v skutočnosti len súborom naučených vzorcov, ktoré stroj vidí jasnejšie než my sami.
Paradox strieborných vlasov
Najviac znepokojujúcim zistením štúdie je to, čo by sme mohli nazvať „pascou skúseností“. V tradičnom svete financií sú šediny symbolom dôveryhodnosti. Veríme, že veterán, ktorý zažil tri krízy, má v sebe hlboko zakódovanú múdrosť. Dáta však rozprávajú iný príbeh.
Na prvé počutie je tento príbeh zarážajúci: čím dlhšie pôsobí investičný manažér vo svojom odvetví, tým je pre umelú inteligenciu predvídateľnejší. Skúsený matador sa časom stáva väzňom svojich vlastných úspešných procesov. Rokmi si vybuduje mentálnu šablónu, ktorej sa potom drží. Pre jeho klientov je to nepríjemný paradox: myslia si, že platia za dekády skúseností, kým v skutočnosti dostávajú rutinu, ktorú by počítačový algoritmus zvládol za zlomok sekundy.
Štúdia amerických ekonómov nie je zaujatá kritika aktívne riadených fondov. Nie každého investičného manažéra možno poľahky prečítať a predpovedať, aké akcie plánuje nakúpiť a ktorých sa zbaviť. Najmenej predvídateľní sú tí, pre ktorých sú spravované fondy viac ako peniaze cudzích ľudí – tí, ktorí v nich majú investovaný aj vlastný kapitál. Osobná zodpovednosť ich núti k bdelosti, k adaptácii a k porušovaniu vlastných pravidiel, keď si to situácia vyžaduje.
„Nepredvídateľní“ manažéri podľa autorov štúdie prekonávali svojich rutinérskych kolegov o neuveriteľných 424 bázických bodov (4,24 percentuálneho bodu) ročne. Komu by takéto porovnanie nič nehovorilo, len krátke vysvetlenie: ak by ste pred dvadsiatimi rokmi zverili milión eur „rutinnému“ manažérovi a rovnakú sumu tomu „nepredvídateľnému“, dnes by bol rozdiel medzi ich portfóliami väčší než samotný pôvodný vklad. Štyri percentá ročne navyše je rozdiel, ktorý čas (a zložené úročenie) zmenia na priepasť.
Očistenie človeka
Hoci štúdia nie je dobrou vizitkou pre manažérov podielových fondov, nie je predzvesťou toho, že umelá inteligencia ich nahradí. Žiadna technológia ľuďom prácu neberie, ale mení jej definíciu.
To je pre investorov skvelá správa.
Ak algoritmy dokážu lacno replikovať rutinnú časť správy majetku, investori môžu v budúcnosti ušetriť miliardy na poplatkoch. Tlak na manažérov sa zrejme zvýši, no tento tlak ich prinúti sústrediť sa na to, v čom sme ako ľudia nenahraditeľní: na rozhodnutia, ktoré nemožno urobiť matematicky, a na videnie sveta, ktoré sa nedá vyčítať z tabuľky za posledných desať rokov.
Barista v kaviarni, v ktorej sa ráno zastavíte, môže mať pocit, že svojich zákazníkov pozná. Možno si myslí, že ho zákazníci milujú pre jeho šarm. V skutočnosti majú radi jeho espresso, šarm je len bonus. A keď príde automat, ktorý espresso pripraví rovnako dobre, pokojne sa môže ukázať, že šarm nestačí – pokiaľ neponúkne niečo, čo automat nemá.