Polomýtus „Kúp a drž“


25.08.2014

Ak by ste investovali svoje úspory do akcií začiatkom milénia, do plusu by ste sa dostali až minulý rok, teda o 13 rokov neskôr. Jednoduché tvrdenie, ktoré môže byť stopercentne pravdivé a súčasne rovnako zavádzajúce. Dali ste sa nachytať?

Ak by ste investovali svoje úspory do akcií začiatkom milénia, do plusu by ste sa dostali až minulý rok, teda o 13 rokov neskôr. Jednoduché tvrdenie, ktoré môže byť stopercentne pravdivé a súčasne rovnako zavádzajúce. Dali ste sa nachytať?

Logika hovorí, že je vylúčené, aby jedno tvrdenie bolo súčasne pravdivé aj nepravdivé. Zdá sa, akoby to vo svete financií neplatilo. Čo iné sa dá povedať o tvrdení v úvode tohto článku? Chyták je však prostejší, ako by sa mohlo zdať.

Matematická nula


Keď investiční experti hodnotia zdravie akciového trhu, pomáhajú si vývojom jeho hlavných benchmarkov – zaužívaných indexov, ktoré indikujú, či sa trhu s akciami „darí“ alebo „nedarí“. Ide o tradičný finančnícky folklór, po ktorom nasleduje buď žalostný povzdych („Investori utrpeli straty.“), alebo prejav nadšenia („Za posledných 15 rokov akcie zarobili ročne pekné percento.“). To, akým spôsobom dospejú k svojmu záveru, nie je žiadna kvantová fyzika. Stačí odpočítať dve čísla – hodnotu indexu, napríklad S&P 500, na začiatku sledovaného obdobia od jeho hodnoty na konci a vypočítať príslušnú odmocninu – a výsledok je na svete. Až na to, že vypočítaný údaj je prakticky zbytočný.

Ak by sme sa pozreli na vývoj spomínaného indexu S&P 500, tak v marci 2000 dosiahol svoj dovtedajší vrchol tesne nad úrovňou 1 550 bodov. V októbri 2007 sa na krátky čas dostal ešte o pár bodov vyššie, príchod finančnej krízy ho však zrazil tak hlboko, že na stratené úrovne sa dostal až v marci 2013. Ak by sme mali porovnať jeho vývoj medzi marcom 2000 a marcom 2013, jednoduchá kalkulácia by ukázala, že pre investorov to bolo stratených 13 rokov – ich priemerný ročný výnos by dosiahol percento blízke nule.

Z matematického hľadiska by to bola korektná interpretácia, no v skutočnosti veľmi vzdialená reálnemu stavu na účtoch väčšiny investorov. Dôvod je jednoduchý: svedkami nulového percenta zhodnotenia by boli len tí investori, ktorí by uskutočnili nákup akcií jeden jediný raz (v marci 2000) a presne o 13 rokov neskôr by opäť pozerali na stav svojho účtu.

Investovanie nie je gambling


V reálnom svete však neexistuje žiadny investor, ktorý by sa v takej situácii ocitol. Hlavným dôvodom je načasovanie. Žiadny investor nepristupuje k správe svojich investícií tak, že v jedinom okamihu staví všetko, čo má, na jedinú kartu (napr. do akcií). Ak tak niekto urobí, označenie „investor“ je v tomto prípade urážkou všetkých, ktorí k svojim investíciám nepristupujú ako k forme finančného gamblingu.

Na trhoch, kde v rovnakej chvíli operujú tisícky rôznych fondov, veľkých inštitucionálnych investorov aj drobných sporiteľov, je prakticky nemožné presne určiť moment, kedy ceny akcií dosiahnu svoj vrchol a začnú už len klesať (alebo naopak). Rozumní investori sú si tohto obmedzenia vedomí, a preto svoje investičné stratégie nestavajú na takomto predpoklade. Aby predišli chybám vyplývajúcim z nevhodného načasovania, usilujú o diverzifikáciu v čase. Je to podobná situácia, ako keď drobný investor každý mesiac vkladá do podielového fondu určitú sumu a využíva tak efekt priemerovania nákladov.

Ak by takýto investor dokázal vystihnúť ten najhorší moment vstupu na trh a skutočne by začal s nákupom akcií v marci 2000, jeho súčasný stav na účte by bol podstatne odlišný od hypotetickej nuly. Mohla by za to kombinácia dvoch faktov – v marci 2000 by do akcií nevkladal všetky svoje úspory a jeho priemerná nákupná cena by v dôsledku výkyvov trhu bola s veľkou pravdepodobnosťou nižšia (a skutočný zisk vyšší).

Modelové situácie, v ktorých sa investori riadia metódou „kúp a drž“, sa síce tešia obľube médií pre svoju jednoduchosť a zrozumiteľnosť, sú však natoľko vzdialené od reálnych investičných prístupov, že je lepšie ich úplne ignorovať. Alebo aspoň nezabudnúť na realitu, ktorú opisujú.