-->

Nastavenie cookies

Na našej webovej stránke používame cookies.

Niektoré z nich sú na fungovanie stránok nevyhnutné, ale o tých ostatných môžete rozhodnúť sami.

Viac informácií o súboroch cookies a ochrane údajov.

Odmena za štúdium chudoby: Nobelova cena


28.10.2015

Ešte pred mesiacom poznal meno Angusa Deatona len málokto. Nebol mediálnou tvárou, no to už celkom neplatí. Len pred pár dňami získal tohtoročnú Nobelovu cenu za ekonómiu, čo ho vtiahlo do centra mediálnej pozornosti. Jeho dielo by malo byť povinné čítanie najmä pre politikov. Svoj život totiž zasvätil štúdiu chudoby, majetkovej nerovnosti a blahobytu.

Ešte pred mesiacom poznal meno Angusa Deatona len málokto. Nebol mediálnou tvárou, no to už celkom neplatí. Len pred pár dňami získal tohtoročnú Nobelovu cenu za ekonómiu, čo ho vtiahlo do centra mediálnej pozornosti. Jeho dielo by malo byť povinné čítanie najmä pre politikov. Svoj život totiž zasvätil štúdiu chudoby, majetkovej nerovnosti a blahobytu.

Začiatkom októbra zverejnila Svetová banka s neskrývaným nadšením správu o tom, že globálna miera chudoby v tomto roku po prvýkrát klesne pod úroveň 10 percent. „Je to dnes tá najlepšia správa na svete – tieto projekcie nám ukazujú, že v histórii ľudstva sme prvou generáciou, ktorá môže skoncovať s extrémnou chudobou,“ vyhlásil prezident Svetovej banky Jim Young Kim.

Ak patríte medzi zvedavcov, ktorí chcú vedieť, ako to vieme, odpoveď vedie priamo k čerstvému nositeľovi Nobelovej ceny za ekonómiu. A. Deaton stojí za prieskumami domácností, zbieraním údajov a meraním blahobytu, ktoré sú základom v globálnom boji proti chudobe.

Jednoduché len naoko

Meranie blahobytu môže znieť ako triviálna záležitosť. Pokiaľ sa porovnávate so svojím susedom, naozaj nemusí byť ťažké zistiť, kto je na tom lepšie (no aj pri takomto porovnávaní je množstvo skrytých úskalí). Čo však v prípade porovnania blahobytu v dvoch úplne odlišných krajinách? Možno vám ako prvé napadne previesť individuálne majetky a príjmy do rovnakej meny s použitím aktuálneho výmenného kurzu a potom len porovnať dve sumy. Chyba lávky.

Výmenné kurzy dvoch rozličných mien majú tendenciu nasledovať ceny obchodovateľných tovarov, ktoré možno vyrobiť v jednej krajine, exportovať ich a predať v druhej. Stačí si predstaviť automobily a televízne prijímače. Obchodovateľné tovary však nie sú jediné, na ktoré ľudia míňajú časť svojich príjmov. Veľký podiel na výdavkoch majú aj služby, s ktorými už nemožno tak jednoducho obchodovať (nie je možné zabaliť do škatule a poslať na loď niečo ako služby kaderníka). V chudobnejších krajinách sú ceny služieb nižšie ako vo vyspelých, takže tradičné makroekonomické ukazovatele (napr. HDP na obyvateľa) majú tendenciu podceňovať skutočný blahobyt menej vyvinutých ekonomík. Nie je to jediné úskalie pri snahe objektívne merať blahobyt v rozdielnych kútoch sveta, dostatočne však ilustruje problematickosť takejto snahy.

Niektoré chudobné krajiny nie sú v boji s vlastnou biedou odkázané len samy na seba. Ak majú šťastie, môžu počítať aj s pomocou bohatších krajín, poskytovateľov zahraničnej pomoci. Hovoriť o šťastí je však podľa A. Deatona potrebné opatrne. Nie každá pomoc zo zahraničia je totiž skutočnou pomocou pre chudobných obyvateľov rozvojovej krajiny. K tým, ktorí ju najviac potrebujú, často ani nedorazí – peniaze (alebo iná komodita) sa zvyčajne stratí v rukách tých, ktorí o nej rozhodujú.

Pomoc – to nie sú len peniaze

Väčšina kritiky zahraničnej pomoci od Deatona sa týka afrických krajín, ktoré dostávajú relatívne najštedrejšiu pomoc. V takýchto krajinách nemajú vlády motiváciu transparentne podávať získanú pomoc ďalej, smerom k obyvateľom. Svojím spôsobom je v ich záujme udržiavať obyvateľov chudobných – už len preto, že je to jediný dôvod, pre ktorý zahraničnú pomoc dostávajú. Takéto správanie však spôsobuje sociálne napätie medzi vládnou vrstvou a nespokojným obyvateľstvom, čo môže vyvolávať ďalšie zhoršenie životných podmienok.

Mohlo by sa zdať, že ide o začarovaný kruh, z ktorého niet východiska. A. Deaton je síce skeptický voči efektom zahraničnej pomoci, ostáva však presvedčený, že bohaté krajiny majú aj naďalej rozhodujúci vplyv na boj s globálnou chudobou. Nebolo by potrebné posielať rozvojovým krajinám tučnejšie šeky, skôr odstraňovať bariéry vzájomného obchodu, znižovať dotácie, ktoré deformujú ceny, a poskytovať takú formu podpory, ktorá sa nebude môcť považovať za vydieranie.