Japonsko-americký účet zaplatilo euro
Koncom júla sa oslabil japonský jen nad 163 za dolár, najnižšie za štyridsať rokov. Japonsko a Spojené štáty na to odpovedali spoločnou intervenciou, prvou takouto od roku 1998.
Na papieri bežná operácia. Až na jeden detail: aby americké ministerstvo financií nakúpilo jeny, newyorský Fed nepredával doláre. Predával eurá.
Európska centrálna banka sa o obchode dozvedela až po jeho uzavretí. Christine Lagardová hovorila s americkým ministrom financií nasledujúci deň. Západné centrálne banky sa pritom od druhej svetovej vojny na menových intervenciách dohadovali vopred – bola to jedna z tých nepísaných konvencií, ktoré vydržia dovtedy, kým ich niekto neporuší.
V roku 2011 obe krajiny zasiahli spoločne v rámci skupiny G7, ale opačným smerom – jen po ničivom zemetrasení oslabovali. Nástroj vyzeral rovnako, účel bol opačný.
Prečo teda eurá? Najpravdepodobnejšia odpoveď je nepríjemne prozaická. Predaj dolárov by trh čítal ako ústup od deklarovanej politiky silného dolára. Predaj eur nečíta nikto – okrem tých, ktorí ich držia.
A tu sa vec dotýka aj vás. Euro na vašom účte nie je len jednotka, v ktorej sa počíta. Je to aktívum, ku ktorému patrí menová politika, rozpočtová situácia a v tomto prípade aj ochota cudzej vlády použiť ho ako nástroj. Kurz nie je vlastnosť peňazí. Je to výsledok rozhodnutí, z ktorých väčšina nepadá tam, kde bývate.
Objem bol pritom malý. Japonsko minulo odhadom vyše päťdesiat miliárd dolárov, americká strana päť až desať, ak možno veriť poznámkovému bloku ministra financií, ktorý na zasadnutí kabinetu odfotografoval Reuters. Na devízovom trhu je to zlomok jedného obchodného dňa. Význam nebol v sume, ale v signáli. A ten dostali tri strany, nie dve.
Washington operáciu vysvetlil ako gesto priateľstva voči Japonsku. Bolo. Len nie voči tomu, kto zaň zaplatil.
Aupark Tower
Einsteinova 3541/24
851 01 Bratislava
