Alarm na nesprávnych dverách

Peniaze, ktoré sme definitívne stratili, nás nechávajú chladnými. Tie, ktoré len zakolíšu, nás trápia najviac.

Je bežné ráno a vy si pri káve otvoríte svoju investičnú aplikáciu. Číslo, ktoré vás upúta ako prvé, nepoteší: hodnota vášho portfólia je o stovku nižšia ako včera. Nie je to nič dramatické, žiadny krach – len obyčajný červený deň, aké trh rozdáva priehrštím.

Napriek tomu vám jediný pohľad dokáže pokaziť náladu na celé predpoludnie. Počas práce sa k tomu číslu vrátite ešte trikrát.

Keby si však vaša myseľ spravila iný účet, mohol by vyzerať takto: Predplatné za streamovaciu službu, ktorú ste už tretí mesiac po sebe ani len nezapli. Dve knihy, ktoré ste si kúpili už pred rokom, no odkedy ste ich položili do knižnice, nesiahli ste ani na jednu z nich. Mikina, ktorá sa vám po jednom nosení prestala páčiť a čaká odložená v komode.

Dokopy je to viac než tá stovka, ktorá vás rozladila v aplikácii. No ani jeden cent z týchto peňazí vám nedokáže pokaziť deň tak ako suma, ktorú neviete pustiť z hlavy. Rovnaké peniaze, úplne odlišná reakcia.

Prečo peniaze, ktoré ste natrvalo stratili, neprebudia vo vás žiadne emócie – a pokles na investičnom účte, ktorý možno ani stratou nie je, zamestnáva vašu myseľ?

Kedy peniaze prestanú byť vaše

Odpoveď na jednoduchú otázku nie je v tom, ako peniaze míňame, ale ako o nich uvažujeme. Sto eur je vždy rovnaká suma – teda aspoň na papieri. V hlavách sa však tak nespráva. Peniaze si v mysli nevedieme na jednom účte, ale máme ich rozdelené do samostatných priečinkov. Na peniaze, ktoré majú označenie „výplata“, pozeráme inak ako na tie, ktoré dostaneme ako mimoriadny bonus alebo nečakané dedičstvo. Pomyselný priečinok máme na „úspory“, úplne iný na „zábavu“.

Existencia samostatných priečinkov však nie je odpoveďou na pôvodnú otázku. Kľúčom k nej je poznanie, že každý priečinok má svoj vlastný okamih, keď sa zatvára.

Tých sto eur, ktoré ste minuli za predplatné, knihy a mikinu, ste v hlave odpísali už vo chvíli, keď ste sa rozhodli ich minúť. Peniaze odišli z vášho účtu. To, čo ste si za ne kúpili, ostalo nepoužité – ale účet je vo vašej mysli zatvorený. A zatvorené účty nebolia.

Vaše investičné portfólio je však z inej kategórie. Z neho ste nikdy nič „neminuli“. Akcie, dlhopisy, ETF fondy – to všetko na účte stále máte. Sú to vaše investície a každý deň sa mení ich trhová cena. Tento účet ostáva otvorený a práve v otvorených účtoch žije to, čo priekopníci behaviorálnej ekonómie Daniel Kahneman a Amos Tversky nazvali odporom k strate: pokles alebo stratu prežívame približne dvakrát intenzívnejšie ako rovnako veľký zisk.

K rozdielnemu vnímaniu sa pridáva ešte ďalší faktor. Predplatné, knihy aj mikinu ste si vybrali sami. Pokles portfólia nie, ten vám „spôsobil“ trh. A straty, ktoré sa nám udejú bez nášho pričinenia, znášame oveľa horšie ako výdavky, ktoré sme si sami vedome schválili. Preto pokles portfólia o sto eur nevnímame ako výdavok. Cítime ho takmer ako krádež.

Zlodej nechodí cez trezor

Spôsob, akým funguje naša pozornosť, sa podobá majiteľovi domu, ktorý si dá na trezor v pivnici nainštalovať poplašné zariadenie za tisíce eur. V trezore má dokumenty, ktoré sú pre neho síce dôležité, no najbližších dvadsať rokov ich nebude potrebovať. Napriek tomu vysedáva každý deň v jeho blízkosti a potajme pozoruje, či sa k dokumentom v oceľových útrobách trezora nik nedostane.

O poschodie vyššie má však dvere komory otvorené dokorán a z nej sa každý mesiac bez povšimnutia, úplne nenápadne, stratí kus jedla. Majiteľa dennodenne zamestnáva pasívne sledovanie trezora. Do komory nazrie možno raz za pol roka.

Tento obrázok vystihuje, ako pracuje naša pozornosť. Investičné portfólio – dlhodobé, diverzifikované, nastavené na horizont, v ktorom denné výkyvy strácajú akýkoľvek význam – strážime a sledujeme ako trezor. Drobné výdavky, ktoré sa nikdy nepreceňujú, necháme miznúť ako jedlo z otvorenej komory.

Tu nastupuje ešte ďalšia finančná aritmetika: nevyužívané predplatné nás stojí možno viac ako stovku eur ročne. Ak ho nepoužívame a iba zaň platíme, tieto peniaze sú navždy preč. Pokles portfólia, ktorý vidíme na displeji smartfónu, je iný prípad. Nevyjadruje sumu, o ktorú sme definitívne prišli. Je to len výsledok preceňovania majetku, ktorý vlastníme – preceňovania, ktoré pre nás urobili finančné trhy. Toto číslo sa každý deň mení, pri minutých peniazoch však nekolíše nič. Tie jednoducho odišli.

Trápime sa pre peniaze, ktoré ešte máme – a mávneme rukou nad tými, ktoré sme naozaj stratili.

Jednou z vymožeností peňazí je, že nám umožňujú kúpiť si nielen streamovaciu službu, knihy či oblečenie, ale aj trochu pokoja. Možnosť nemyslieť na ne neustále. Kto každé ráno otvára investičnú aplikáciu, aby videl jediné číslo, robí pravý opak: z nástroja, ktorý má priniesť viac slobody, si vyrába dennú dávku neistoty a nepokoja. A komora sa medzičasom vyprázdňuje ďalej.

Riešením nie je strážiť trezor ešte pozornejšie. Riešením je vedieť, ktoré dvere strážiť. Zlodej osobných financií málokedy ide po trezore. Skoro vždy prichádza otvorenou komorou – pomaly, nenápadne a s naším tichým súhlasom.

Zdieľať článok

Analýza mojich financií

Chcem kariéru v Partners Group SK